Január - Baška, Príbeh psa

Ahojte všetci, ktorých zaujíma môj  príbeh. Som  na Slovensku aj u  Zuzky vlastne úplnou náhodou a všetci hovoria, že sa to stalo  takto:

Kedysi veľmi dávno bola v kolektíve našej školy aj jedna pani vychovávateľka, ktorá sa v roku 1999 s celou rodinou odsťahovala do Kanady. Volá sa Majka. Na mnoho rokov sa  vzájomný kontakt prerušil. Jedného dňa v roku 2008  napísala a prišla na návštevu do školy. Odvtedy sa už kontakt neprerušil a Majkina a naša škola spolupracujú. Raz, keď bola na Slovensku na návšteve a rozprávalo sa  o nás psoch, sa medzi rečou  spomenulo, že  by bolo dobré, priviezť do školy úplne inú „krv“. Nie, že by sa dovážala krv, myslia sa tým nové gény, teda niekto, kto nemá žiadnych spoločných predkov so zvieratami, ktoré už v našej chovnej kolónii sú. Majka povedala, že by z Kanady psíka priviezla a tak začalo plánovanie. Ja som sa narodila  na vidieku v provincii Alberta a v čase plánovania som mala 3 týždne. Bol marec roku 2019. Veľa si z toho nepamätám ale viem, že keď som ako dvojmesačná odišla od mamy, bývala som ešte  dva mesiace v Edmontone u Majky, ktorá so mnou všade chodila a ukazovala mi zaujímavé veci.
 

Vôbec som sa nebála. Nikoho a ničoho. Mala som 4 mesiace keď ma Majka priviezla  na Slovensko. Nebola to veľká zábava, pretože som nikomu, okrem Majky, nerozumela. Majka ma odovzdala Zuzke, ktorá ale pôvodne namiesto mňa chcela vlastného psíka z útulku. Našťastie vtedy, keď sa o tom u Zuzky doma rozhodovalo, videl moju fotku aj Zuzkin Miloš a povedal Zuzke, že budem bývať u nich a hotovo. To, že Zuzka chcela namiesto mňa útulkáča, som sa dozvedela až neskôr a odpustila som jej to.  Takto sa začal môj život na Slovensku, kde som sa mala stať  psou mamou.

Musím povedať, že sa mi na Slovensku  vôbec nepáčilo. Bolo mi veľmi teplo, nútili ma chodiť v tom teplom počasí akože na prechádzky, no naozaj hrôza. Všetci hovorili, že som príliš veľká a ťažká, príliš pomalá, niektorí aj hovorili, že som lenivá..... Ja som to ale videla inak a myslím, že tí ich školskí labradori boli veľmi chudí, premotivovaní a príliš poslušní. Mne keď sa ísť nechcelo, tak som nešla a mláky sú predsa na ochladenie a nie na to, aby sa obchádzali. My sme to to tak robili v Kanade všetci.

Snažila som sa trpezlivo vysvetliť Zuzke, ktoré veci robiť chcem a ktoré nechcem a tiež som sa jej snažila vysvetliť, že nemám rada zložité úlohy, pretože v jednoduchosti je krása.  Fakt Zuzke chvíľu trvalo, kým niečo z toho pochopila ale aj tak sa málo riadila mojimi pokynmi, teda skoro vôbec.  Časom sme sa so Zuzkou dohodli na dobrej spolupráci a  niekedy som teda ustúpila ja. Ak sa ale dá, mám vždy v zálohe svoj „kanadský“ žartík. Robím ho rada vtedy, keď ma berie na prechádzku niekto dospelý a cudzí, vždy sa na tú zábavu teším, pretože sa rýchlo vrátime. Buď ho späť privediem (rozumej, že ho pritiahnem) ja, alebo „vrastiem do zeme“ a dotyčný to vzdá a privedie ma späť. Takto na Slovensku rýchlo uplynulo 8 mesiacov a mňa čakalo testovanie zdravia aj povahy.

Moje lakťové kĺby boli hodnotené bez chyby a moje bedrové kĺby, boli hodnotené ako vyhovujúce, pretože doktor napísal, že Norbergov uhol je nižší ako 100. Mne to bolo ale celkom jedno, cítila som sa výborne a behala som veľa a rada. Testy povahy dopadli výborne a tak som bola pripravená na celý ten proces, stať sa matkou. Zrazu z ničoho nič, ma začali obliekať  do nohavičiek a vozili na odber krvi. Bolo to hrozné, cítila som sa unavená a ospalá, skrátka nebolo mi vôbec dobre. Chceli ma zoznámiť aj s nejakým chalanom ale ani to sa mi nepáčilo. Nič z toho procesu „stať sa matkou“ sa mi nepáčilo a tak som sa ani na tretí pokus matkou nestala. Takže toto sa nepodarilo ale práve preto, že sa mi nepodarilo stať sa matkou, sa mi podarilo iné.  Zuzka sa rozhodla, že si ma nechá a  dá mi svoje meno, asi ma má rada. Z toho sa teším a snažím sa byť doma užitočná.

Aby som nič nevynechala, Zuzka si splnila aj svoju predstavu o psíkovi z útulku a priviedla k nám psie dievča Sady. Musím povedať, že Sady je fajn, sme ozajstné kamarátky  a vychádzame spolu výborne.

  Keď som si zmenila priezvisko na rovnaké, ako má Zuzka, začala som premýšľať  čo ďalej. Nechcem predsa iba ležať a nudiť sa. Zamerala som sa na deti a mala som jasný plán. Zuzke som dala  na vedomie, že práca s deťmi ma baví a chcela som, aby sa  Zuzka k mojim plánom pridala. Našťastie tentokrát Zuzka pochopila rýchlo a prihlásila nás obe na zaujímavý kurz. Bolo to celé zaujímavé aj zábavné a ja som sa stala psou terapeutkou. Waw. Zuzka ma samozrejme smie sprevádzať a smie mi aj pri práci asistovať.

Dospeláci sú  čudní. Majú stále nejaké požiadavky alebo pravidlá......nič pre mňa. Mám radšej deti. Oni nič nevyžadujú nikoho nehodnotia, nemajú nároky a rovnako ako ja, nemajú radi pravidlá. Vedia sa tešiť a zabávať a vedia sa krásne smiať. Milujem prácu s deťmi. Hovoria, že som výnimočná, pretože keď ma Zuzka privedie medzi deti, viem ktoré z nich je choré. Neviem čo je na tom mimoriadne. Je to jednoduché. Každý máme dušu, alebo energiu, každý tomu hovorí inak. Duše alebo energie, medzi sebou komunikujú každá s každou....ale  duša chorých detí sa rozpráva priamo so mnou a preto viem kto ma potrebuje. Jeho duša ma zavolá.

To je môj, zatiaľ celý príbeh a dúfam, že bude ešte veľa rokov pokračovať a spoznám ešte mnohé deti. Text neprešiel jazykovou úpravou, tak sa ospravedlňujem, ak nájdete chybičku.

Ďakujem všetkým, ktorí na nás myslíte a pomáhate nám v našej misii. Nech sa vám všetkým darí. BAŠKA