Február - Pluto

Ahojte všetci tí, ktorým môžem vyrozprávať svoj príbeh. Volám sa Pluto, mám ďalších 8 súrodencov a moja mama sa volá Zojka. Moji traja bratia boli fajn a celkom dobre som s nimi vychádzal, ale naše sestry… no čo vám poviem, boli to divožienky a ešte k tomu boli v prevahe. Skákali po mne keď som chcel spať a stále mi brali plyšového macka, ktorého som mal rád. Keď nám dali vodu pre všetkých, tú si tiež prisvojili alebo ju povylievali. Ešte šťastie, že aspoň na jedlo sme mali každý vlastnú misku, lebo inak by nám potvory sestry aj všetko zjedli. A aby som nezabudol, kvôli nim sme museli často spať na tvrdom, pretože aj z nášho spoločného plastového košíka vždy vytiahli deku. Bolo by mi lepšie bez nich.  No súrodencov si asi vyberať nemôže nikto, a tak som sa hrával iba s bratmi.

Naše spoločné chvíle s maminou ubehli veľmi rýchlo a bác. Zrazu som bol sám, na čudnom mieste s čudnými vecami. Trochu som sa bál a volal som mamu, ale mama už neprišla. Neviem kam mamička odišla a bolo mi smutno. Namiesto mamy prišla teta Lila a chcela, aby som vliezol do nejakého tunela a ešte aby som chodil po všelijakých nepríjemných veciach, alebo ich prekračoval. Bolo to čudné, ale najčudnejší bol pes, ktorý tam bol. Teda nebol to pes, ani nevoňal ako pes, ale vyzeral úplne rovnako ako pes. Hovorili mu Maketa a celé sa to volalo  Testovanie. Teda aspoň takto som to počul. Bol som z toho unavený a zaspal som. Potom prišla tá lepšia časť - všade bolo zrazu veľa ľudí a pochopil som, že pôjdeme k nim domov. Pre mňa si prišla moja Táňa. Neprešiel ani týždeň a ja som si celkom zvykol. Doma bolo všetko fajn, teda aspoň väčšinou, lebo deň pred cvičákom a deň po ňom bola Táňa taká nejaká iná. Stále chcela aby som niečo robil, alebo aby som niečo vôbec nerobil. Našťastie ju to o chvíľu prešlo a medzi cvičákmi som mal aký-taký pokoj. Na detstvo si spomínam naozaj rád. Chodil som s Táňou do práce, do knižnice. Kto má rád knihy vie, ako pekne voňajú. Voňali až tak pekne, že som sa rozhodol, že ich nebudem hrýzt…a veru som mohol. Mal som rád knihy, ale najradšej som mal, keď som mohol sedieť Táni na kolenách keď pracovala. Dlho to bohužiaľ nevydržalo, lebo o chvíľu som sa jej na kolená už nezmestil. Teda ja by som sa zmestil, ale Táňa hovorila, že tak nemôže pracovať, a keď nebude pracovať, nebude môcť kupovať jedlo. Ona by to bez jedla asi zvládla, ale ja veru nie, a tak som už na kolenách byť nechcel, veď načo riskovať.

Mesiace bežali a  my sme sa s Táňou naozaj skamarátili. Úplne najviac ma dojala, keď mi priniesla plyšového macka, z toho som bol úplne preč, lebo takého podobného som mal aj pri mamine, mal som ho rád ale sestry mi ho stále brali. A teraz som mal zrazu svojho vlastného.

Už si nepamätám, koho to bol nápad vyrobiť pre mňa v knižnici moju vlastnú krabicu. Mal som ju rád, len neviem prečo sa stále zmenšovala. Nevadilo mi to, aj keď ma tlačila, stále som ju mal rád, veď všetky veci, ktoré som mal, sa postupne zmenšovali. Pamätám si, ako ma raz Táňa v knižnici posadila vedľa húpacieho koníka. Nikdy som sa nepýtal, ale dúfam, že  ma k tomu koníkovi chcela porovnať iba veľkostne a nič iné tým nemyslela.

Občas sme chodili aj do lesa a dokonca ma Táňa vzala aj k vode, lebo bola presvedčená, že  sa mi to bude páčiť. Nepáčilo sa mi to, voda bola celkom mokrá. Nepáčilo sa mi ani, keď sme sa prechádzali v hustom daždi. Padal mi do očí, štípal ma, no a zase som bol mokrý. Doma som potom Táni vysvetlil, aká je moja predstava prechádzky v mokrom počasí.

Čas utekal a prišlo ďalšie testovanie, teda hneď dvakrát. Najskôr mi röntgenovali všetky kĺby a hurá, bol som celkom zdravý. Potom ma opäť testovali. Tentokrát robili veľký hluk, nad hlavou mi lietal do kruhu netopier, strašili ma dáždnikom a dokonca tam mali aj skutočné strašidlo. Volali ho Ľubka. Keď si dalo dolu z hlavy kuklu, vyzeralo celkom k svetu, ale inak, no jeden by sa fakt zľakol.  Vedel som, že som už  dospelý a že príde niečo nové. Hovorili, že som fajn a že budem pracovný pes. Tešil som sa, že budem pomáhať, pretože ľudí mám naozaj rád. Jedného dňa Táňa dostala taký čudný nápad a priviedla domov malé šteňa, tiež chalana. To bolo samé Vaško sem - Vaško tam, ale malého mi bolo ľúto, lebo som vedel, ako som sa cítil ja, keď som ako maličký prišiel k Táni domov.  Bál som sa, nemal som mamu, nič a nikoho som nepoznal, a tak som vedel, že aj ten malý sa bojí. Bol som k nemu dobrý a celkom trpezlivý, teda do chvíle, kedy si jednu časť môjho tela pomýlil s mliečnou bradavkou. Hneď po jeho omyle sa stali dve veci - mňa úplne prešla trpezlivosť a malý to pekne schytal, no a jeho určite prešla chuť na mlieko. Čas plynul pokojne ďalej.
Chodil som stále s Táňou do knižnice a páčilo sa mi byť tam s deťmi, dospelými aj s láskavými seniormi. Seniori sú taká milá skupina. Deti sú trochu neposedné, dospeláci sa stále ponáhľajú, ale seniori, tí sú stále pokojní a usmiati. Deti ma veľakrát kreslili a písali k obrázku na papier aj všelijaké písmenká. Jednu kresbu s písmenkami som si odložil.

A potom sa to stalo môjmu ockovi. Môj ocko dostal záchvat. Asi to v tom čase nebolo až také zlé, pretože vtedy nám to ešte nepovedali. Dozvedeli sme sa to neskôr, keď mal môj ocko po tom prvom záchvate, ďalšie dva silné záchvaty a pán doktor mu dal lieky. Vtedy rodina, ktorá sa o ocka starala, zavolala k nám do školy. Všetci boli veľmi smutní. Ja som vôbec nevedel prečo, ale o chvíľu som sa to dozvedel a bol som smutný tiež. Bol to pre mňa šok. Nemohol som trénovať a nemohol som teda pomáhať. Vlastne vôbec nikto z nás. Všetci sme boli celkom zdraví, ale u môjho ocka zistili, že zdravý nie je a to bolo rozhodujúce. Čo keby sa nám to stalo neskôr pri práci? Čo keby sme dostali záchvat? Nemusí sa to nikdy stať, ale čo keby… Radšej na to ani nepomyslím. Je to smutné, ale aj taký býva život. Tak nám všetkým deviatim povedali čo sa stalo a spolu sme rozmýšľali, komu by sa aká práca páčila a ako by sme chceli tráviť svoj čas. Ja som za týchto okolností rozhodne chcel zostať s Táňou. Síce by som radšej pomáhal, ale ak nie, tak moja Táňa a naša knižnica. Moja Táňa sa rozhodla správne, teda správne bolo, že si ma nechala. Veď, iba medzi nami, čo by asi bezo mňa robila? A tak, v čase, keď vám toto rozprávam, som už skúsený knižnicový pomáhač. Chodia za mnou deti, ktoré mi radi nahlas čítajú a chodia za mnou aj seniori, ktorí ma láskavo hladkajú a pritom sa rozprávajú.  Táňa má tiež radosť a hovorí, že kým som tam nebol, toľko ľudí k nim do knižnice nechodilo. Neviem, či je to tak naozaj, alebo mi iba chce spraviť radosť. V každom prípade, ja radosť mám.

Budem už končiť, ale samozrejme dúfam, že môj životný príbeh ešte končiť nebude a naďalej budem robiť radosť Táni, ľuďom v knižnici a všetkým mojim kamošom. Doma sa mám tiež dobre a s Táňou sa vždy dohodneme, väčšinou po dobrom. Mám ju veľmi rád, ale niekedy potrebujem byť aj chvílku sám a vtedy si vystačím s televízorom.