Marec - Dylan

Ahojte, mám pár dní meškanie ale hádam to až tak nevadí a môžem vám svoj príbeh porozprávať teraz.

Sme štyria súrodenci a naša mamina sa volá Roxana. My chalani sme boli v prevahe a mali sme iba jednu sestru. Pamätám si, že nás často brali na ruky, hladkali nás a otáčali.  Nemal som to rád, pretože keď som bol na rukách, zem bola veľmi ďaleko a čo keby som im  náhodou spadol....jeden nikdy nevie. Tam v pôrodnici,  kde sme všetci bývali,  bol taký veľký fialový zošit a do neho stále niečo zapisovali. Odvážili ma a zapísali, brali ma na ruky a zapisovali, dali ma na trávu, kde som smel behať a znovu zapisovali. O mne si zapísali toto:

Dylan sa vo veku 5-7 týždňov prejavuje ako  temperamentný a veľmi kontaktný pes.

Spomedzi súrodencov má Dylan najvyššiu mieru kontaktnosti. Prejavy úzkosti pri environmentálnych podnetoch neboli pozorované. Sociálne správanie k súrodencom je umiernené, nemá rád konflikty a má tendenciu vyhnúť sa hrubému zaobchádzaniu zo strany súrodencov a ustúpiť. Je jemný, ale nie bojazlivý. Interakciu s človekom prijíma s nadšením a dožaduje sa jej.  Nemá rád nosenie na rukách, prejavuje nevôľu a je nepokojný. Blízkosť tváre človeka je  pre Dylana príjemná a neustále tvár kontaktuje. Manipuláciu s telom znesie  ale nie je uvoľnený. Pri dlhšej manipulácii vykazuje úzkosť a nevôľu.

Ako sami vidíte, bol som veľmi príjemný a určite aj výnimočný pes a takýto som išiel k mojej vychovávateľke Katke. Bolo nám spolu fajn a čas môjho detstva  rýchlo ubehol.

Bol som zdravý, poslušný aj inak bolo všetko v poriadku a tak som bol vyhodnotený ako „spôsobilý“ postúpiť do ďalšieho vzdelávania. Do tréningu  ma pridelili k Janke a mal som sa stať vodiacim psom. Rád spomínam na obdobie tréningu aj na trénerku Janku. Zrazu som bol dospelý a mal som sa správať ako dospelý, čo teda nebolo na začiatku vôbec jednoduché, ale Janka bola trpezlivá a láskavá a hlavné bolo, že som rozumel čo odo mňa chce a ako to mám robiť.  Učil som sa rád. A potom to prišlo. Uff pamätám si ako Janka raz povedala, Dylan si už veľký chlapec a teraz je to na tebe....a dala si na oči také okuliare, cez ktoré nevidela. To som sa fakt bál. Čo keď spravím chybu a Janka spadne...? Bol som veľmi neistý ale musel som sa upokojiť a ukázať, čo som sa naučil a našťastie bol s nami ešte niekto, kto Janke hovoril ako sa mi darí obchádzať prekážky a komentoval vlastne všetko čo sa dialo kým mala Janka okuliare. Naozaj zlé to  bolo iba prvýkrát ale neskôr sa mi to páčilo, pretože  Janka nikdy nespadla a tak  som bol  na seba hrdý. Je to fajn pocit byť takýto dôležitý.

A to som vtedy ešte nevedel aký dôležitý budem neskôr.  My všetci psi, ktorí trénujeme vlastne nevieme dôvod pre ktorý  trénujeme a dozvieme sa to až na záver. Dôvodom, prečo som trénoval ja, bola Darinka. Musím povedať, že Darinka je super dôvod a tiež som rád, že mi vybrali práve  ju, alebo že mňa vybrali pre Darinku. Je to jedno, som skrátka rád, že som s ňou a mám ju rád. Darinka nikdy nekričí, je láskavá a keď ma hladká, jej ruky sú krásne teplé. Darinka už mala predo mnou vodiacich psíkov a ja som bol jej tretí. Tu určite platí pravidlo, že do tretice všetko najlepšie a ja viem, že som pre Darinku najlepší. Keď mala Darinka prvú Axu a druhého Cora, naša škola si ešte nevychovávala vlastné šteniatka, ale  nakupovala šteniatka od chovateľov. Jasné, že každý pes je dobrý ale trochu rozdiel tu predsa len je. Tí kupovaní mali napríklad  väčší záujem o pachy ako o človeka, čo je síce  pre štandardného labradora  prirodzené, ale pre nevidiaceho človeka to môže predstavovať problém ak je potrebné psa zavolať. Tiež boli o poznanie väčší a fyzicky silnejší, čo predstavovalo zase problém, pretože ťahali. Boli tiež veľmi sebavedomí a radi robili veci po svojom, čo bol zase trochu problém, pretože nevidiaci ľudia nie sú kynológovia a často nevedeli psa usmerniť a získať nad jeho správaním kontrolu.

Ale teraz prenechám slovo Darinke, prečítajte si, ako Darinka odpovedala na nasledovnú otázku:

Ak ste už psíka mali, trochu ich porovnajte aký bol/boli tí predtým a aký je tento?

„Život s mojim prvým psom bol pestrý, ba priam dramatický. Bol s prekvapujúcimi kladnými a aj zápornými zážitkami. Axa bola temperamentná a pohotová ale veľmi ma ťahala. Raz sa dokonca v postroji rozhodla dobehnúť mačku. Samozrejme som jej tempu nestačila, ona sa rozhodla nespomaliť a tak som objala rodnú zem. Zo začiatku pri venčení som zrejme urobila chybu, že som ju púšťala volne.  Dopadlo to tak, že Axa pohrýzla provokatívne štekajúcu sučku. Sebavedomie Axy bolo v tomto smere bohužiaľ veľmi veľké. Ja ani ostatní nevidiaci sme v tom období takéto prešľapy psov nepovažovali za niečo neakceptovateľné, pretože to boli psi z chovateľských staníc a v tom čase boli labradori  vedení ako lovecké plemeno.

No Axinka bola zároveň  prítulná milujúca a verná. Chránila ma, štekala na podozrivých občanov, takže sa obávali ku mne priblížiť. Neviem, ako to vedela rozpoznať. (poznámka VŠVAP- v súčasnosti je  z programu vyradený  každý psík, ktorý prejaví čo i len náznak agresivity voči ľuďom, či zvieratám a taktiež štekanie psíka vyradí z programu)

Môj druhý pes Coro bol oproti Axe jemnejší, Bol poslušný, prítulný dobráčik. Absolútne neútočný, láskal sa s mačkami a útočným psom ustupoval. Stále sa usmieval a bol veľmi spoločenský. Bol do značnej miery flegmatik. Pri vodení na povely reagoval tak pomaly, že by som asi zašla niekedy sama rýchlejšie, ale  nakoniec sme sa vždy dostali kam som chcela. Rýchlosť jeho reakcií sa náhle zmenila ak išlo o jedlo. Bol to špekulant v tom, že si tajne ukradol a zožral pečivo či iné zabudnuté jedlo na stole v kuchyni, ale aj v neodloženej taške s potravinovým nákupom.

Dylan – môj v súčasnosti tretí vodiaci psík je perfektný. Prevažujú u neho len samé kladné povahové vlastnosti. Oproti Corovi je komunikatívnejší, a pri vodení pohotovejší. Poslúcha na slovo, tiež miluje mačky a iné mierumilovné zvieratá. Je natoľko prítulný, že sa priam tisne na človeka, ako keby mu chcel odovzdať svoju kladnú energiu. Je to náš liečiteľ najmä pri skleslej nálade.

Potraviny nám nekradne, aj keby ich mal na dosah“.

Ako teda sami vidíte, som pre Darinku proste najlepší a dnes už je najlepšia aj Darinka pre mňa. Nebolo to tak ale aj na začiatku a veru boli aj chvíle, keď som už strácal nádej, že Darinka niekedy prestane vodič ( rúčka na postroji, ktorá spája vodiaceho psa s človekom) ťahať alebo vykrúcať do strán, keďže je pripevnený o postroj na mojom tele. Darinka to samozrejme nerobila naschvál, boli to zlozvyky z čias minulých....Ak si neviete predstaviť čo sa vlastne dialo, tak si skúste predstaviť dve autá spojené nie lanom, ale tyčou. Prvé auto je aktívne a ťahá to pasívne auto za sebou.  Takto vedie vodiaci pes svojho nevidiaceho kamaráta. Kam ide prvé auto, tam ide automaticky aj druhé. A teraz si predstavte, že to auto, ktoré má byť pasívne, naštartuje motor a bude chcieť vybočiť zo smeru, v ktorom ho prvé auto udržuje, alebo začne prudko brzdiť..... Aktívne auto bude mať za takýchto okolností problém viesť  auto, ktoré malo byť pasívne a budú spolu bojovať o smer aj rýchlosť. No a takto som sa niekedy cítil, vlastne na začiatku som sa tak cítil často. Darinka chcela aby som ju viedol, pretože ja vidím, ale zároveň ma usmerňovala ona, ktorá nevidela. Situácie to boli veru niekedy tragikomické.  Nechcel som aby ma Darinka ťahala tam kam sme nemali ísť a snažil som sa ísť tak, ako bolo správne, ale Darinka bola väčšia. Bol som celkom rád, keď som sa neskôr od ostatných štvornohých dozvedel, že mali zo začiatku so svojimi kamošmi podobné problémy.

Zrejme to nie je jednoduché, spoľahnúť sa na 100% na niekoho iného a ešte k tomu na iný živočíšny druh. Neviem, či o tom viete, ale práve tento fenomén takmer znemožnil v roku 1916 zahájenie výcviku vodiacich psov. Všeobecný názor k tejto problematike bol totiž taký, že nie je možné aby pes bezpečne viedol človeka a riziká prevládajú nad výhodami  takejto spolupráce.  Nakoniec sa všeobecný názor mýlil a my vodíme už od roku 1918. Asi som sa veľmi rozrozprával a tak už iba na záver chcem dodať, že sa mi nakoniec podarilo Darinku presvedčiť, že sa na mňa spoľahnúť môže a dnes je všetko tak ako má byť a Darinka sa mnou  nechá s dôverou viesť.