Jún - Gaseed

Ahojte, ja sa volám Ga-ceed. Moje meno je trochu zvláštne ale vzdáva úctu spoločnosti Kia motors corporation, ktorá finančne podporila moju prípravu na prácu vodiaceho psa. Narodil som sa vo vrhu s písmenom „G“ a tak ako prejav vďaky, spojili moje meno  s označením vrhu a pekným modelom „ceed“.

Bolo nás 10 súrodencov a narodili sme sa mamine Morin. Boli sme vlastne mimoriadne úspešný kolektív, pretože z nás desiatich sa šiesti stali vodiacimi psami, dvaja asistenčnými psami a iba dvaja bratia neuspeli.

Z detstva si veľa nepamätám ale viem, že bolo pokojné, bez hádok a bitiek a ak aj nejaká malá hádka bola, ja som sa vôbec nezúčastňoval.

Vyrastal som v rodine Zuzky, Radka a ich malého syna Miška na Záhorí. Mali sme pekný domček a ja som sa mohol vyšantiť aj na záhrade. Záhradka nebola ale iba o šantení a tiež ju Zuzka používala ako miesto na tréningy. Najradšej som jej nosil hračky alebo čakal na svoje jedlo.

Čo všetko ma Zuzka naučila a ako nám to spolu išlo, alebo ako to mne išlo, som všetkým ukázal na prvom testovaní, na ktorom sa hodnotilo či sa budem alebo nebudem báť niektorých nezvyčajných vecí. Prvý test sa volá Behavior checklist, má skratku BCL a hodnotí sa pri ňom genetická predispozícia správania a reakcie na jednotlivé podnety v exteriéri. Ja som sa vôbec nebál a bola to zábava. Myslím, že Zuzka mala z nás radosť.

So Zuzkou a s Miškom sme chodili  všade spolu, do mesta aj do lesa, nakupovať a aj s Miškom do parku. Ja som chodil rád tam, kde Zuzka dlho nakupovala a ja som mohol zatiaľ oddychovať. Zuzka rada čítala a tak sme chodili vyberať pre ňu knihy a to teda trvalo vždy dlho.

Rok ubehol ako voda a hneď ako sme oslávili jeden rok, nás čakalo ďalšie vážne testovanie. Volá sa to  Guide Dog Behavioral Response Assessment Test a jeho skratka ja GDBART. Znamená to hodnotenie odozvy správania  budúceho vodiaceho psa. Ešte jednoduchšie povedané, všetci sa pozerajú ako budeme reagovať v neznámej miestnosti na nezvyčajné veci. Lieta tam napríklad hračkársky netopier, robia tam hluk s krabicou plnou kamienkov, prezerá nás „akože“ doktor a príde aj strašidlo. Sme tam na vodidle aj bez neho a vedľa nás je celkom cudzí človek. Verím, že to naozaj môže byť pre niekoho stresujúce. Všetko išlo fajn a po testoch a úspešných zdravotných prehliadkach ma do tréningu pridelili ku Katke. Mal som sa stať vodiacim psom. Uff, tak toto už ľahké nebolo a veľakrát som sa spotil. Bolo to naozaj ťažké, pretože my psi, nie sme zvyknutí na podobnú prácu. Pri tréningu je potrebné byť pomerne dlho sústredený,  taktiež je potrebné rozmýšľať a to je veľmi vyčerpávajúce. Malo to ale aj jednu výhodu, dostal som veľa jedla.

Počas tréningu ma vybrali ako partnera a pomocníka pre Janka, ktorý býval spolu s Jarkou v Košiciach. Tréning som úspešne ukončil skúšku,  Katka zbalila veci a cestovali sme za Jankom. Janko sa na mňa tešil a chcel vedieť všetko veľmi rýchlo. Ako skoro všetci ľudia, myslel si, že on vie všetko lepšie. My, vodiace psy nikdy nepochopíme, prečo sa ľudia, ktorí nevidia, boja spoľahnúť na nás. Neveria tomu, že chodiť bezpečne v priestore  dokážeme lepšie ako oni a boja sa na nás spoľahnúť. Aj Janko sa bál, tlačil ma alebo ma ťahal tam, kam som ja nechcel ísť. Veľakrát sa preto aj udrel ale ja nemám toľko sily ako on aby som ho potiahol silnejšie. Jankovi trvalo veľmi dlho, kým pochopil, že sa na mňa môže spoľahnúť a vlastne až vtedy sme sa stali parťákmi.

Prešli sme si takými ťažkými obdobiami, kedy sa Janko aj hneval, že nepracujem dobre, neuvedomil si ale, že je to on, kto ma nenechá pracovať. Mal som ho rád aj tak,  ale som rád, že toto obdobie máme za sebou, Janko mi konečne rozumie a počúva ma. My psi totiž komunikujeme radi a často a všetko vyjadrujeme telom. Teším sa, že dnes mi už Janko celkom verí, nechá mi priestor na manévrovanie kým ho vediem, je pri vodení pokojný a berie našu prácu ako zábavu. Janko  mi hovorí Gasko a dokonca sa so mnou niekedy aj rozpráva. Janko je seriózny partner pre Jarku aj pre mňa a obidvaja ho máme veľmi radi. A prečítajte si, čo povedal Janko na otázku, ako vníma našu spoluprácu teraz.

Môj Janko povedal:

V poslednej dobre som si začal svojho Gaska veľmi ceniť  lebo som si uvedomil, že mám vďaka nemu úplnú voľnosť. Môžem ísť kam chcem, kedy chcem a nie som na nikom závislý. Začal som ho mať ešte radšej. Bez neho si už neviem predstaviť každodenný život. Chodím s ním do práce, z práce, do mesta na kávičky. Keď idem s Gaskom sám, ma to aj svoje výhody, v obchode nemusím čakať, veľa ľudí sa mi prihovorí, ľudia sú ochotnejší pomôcť a ja všade kam prídem rozprávam o svojom úžasnom psíkovi. 

Rozhodnutie mať Gaska bolo jedno z najlepších v mojom živote a nikdy by som ho nevrátil späť.