Júl - Laski

Ahojte, je tu čas prázdninových mesiacov a ten prvý prázdninový, patrí môjmu príbehu.

Volám sa Laski a narodil som sa 5.12.2019 mame Tare a ockovi Bonifácovi. Bolo nás sedem, dve dievčatá a piati chalani. Dievčatá zo školy, ktoré sa o nás starali nám hovorili, predvianočné decká. Čo sú to Vianoce sompochopil až o rok neskôr, ale poďme k môjmu príbehu, vlastne môjmu a Ferkovmu.

Zimné mesiace, v ktorých sme sa narodili a vyrastali,nie sú také zábavnéako ostatné mesiace v roku, pretože vonku je zima a hlavne mokro a tak sme si hry a behanie vonku veľmi neužili. Boli sme teda viac vnútri ako vonku, ale čas rýchlo utiekol a my sme boli pripravení na prvé testovanie. Videl som tam veci, ktoré som ešte nikdy nevidel a niektoré boli také čudné.

Neviem ako dopadli na testovaní moji súrodenci ale o mne povedali, že som opatrný psík a potom si ma už prišiel vziať môj kamarát u ktorého som mal bývať. Volal sa Noro, bol z Bratislavy a bývala s nami ešte jeho priateľka.Učili ma, s čím sa doma nesmiem hrať a naopak s čím sa môžem. Nepáčilo sa mi to, pretože vecí, s ktorými som sa nesmel hrať bolo oveľa viac ako tých, s ktorými som sa hrať mohol. Je to asi osud všetkých psov. Všetko bolo vcelku normálne a zrazu ako by sa celý svet zbláznil. Noro ma prestal vodiť na obľúbené cvičáky, s nikým sme sa veľmi nestretávali a prestali sme chodiť aj do našej školy. Von sme síce s Norom chodili ale aj vonku bolo všetko čudné. Nerozumel som keď ľudia niečo hovorili, pretože mali na ústach také handričky a vyzerali s nimi veľmi čudne. Ľudia sa obchádzali, ako keby sa hnevali, a všade vládol akýsi nepokoj. Všetci tomu hovorili „Korona“. Tých, ktorí handričky nemali niekedy nevpustili do obchodu a niekedy o tom aj veľmi hlasnodiskutovali.Neviem dodnes čo to znamenalo, viem len, že to nebolo príjemné. Chápem, že my, psy, poslúchameľudí, pretože sa o nás starajú, smieme u nich bývať a obstarávajú nám jedlo. To sa mi zdá férové. Bolo zvláštne, že keď som vyrastal, ľudiatiež niekoho poslúchali. Bolo to čudné, pretože som nikdy nevidel, že by im ten, koho poslúchali priniesol jedlo, alebo by u neho bývali, ale je to asi ľudský systém.

Bol som trochu smutný, pretože som sa chcel učiť viac, ale naše cvičáky boli zrušené a všetci hovorili, že sa ľudia nesmú stretávať. Ešte dobre, že psom to nezakázali.

Mali sme iba videocvičáky a Noro sem tam natočil ako nám to spolu ide ale nebolo to ono. Nedalo sa inak a tak sme to nejako s Norom zvládli a prišiel čas ďalšieho testovania mojich vlastností. Ešte pred testovaním ma uspali a dievčatám potom lekárpovedal, že moje kĺby sú dobré a môžem ísť pracovať.

Ja som si síce rád pobehal s bratmi, ale také dlhé chodenie po asfalte v meste, sa mi veľmi nepáčilo. Bol som preto rád, keď ma vybrali ako asistenčného psa. Táto práca ma bavila a bola to zábava. Učil som sa podávať do vozíka všetko čo spadlo, otvárať dvere dnu aj von,chodiť pri vozíku tak aby som neodbiehal a nedal sa nikým a ničím vyrušovať. Nebolo to na začiatku jednoduché, lebo som musel chodiť aj okolo hračiek, s ktorými som sa rád hral, ale zvládol som to a bol som pripravený pre môjho Ferka.

Predstavím vám môjho Ferka. Spolu s Ferkom bývame v Novákoch a Ferko je veselá kopa a veľký fešák. Automobilová nehoda a hlavne jej následky ho zastihli nepripraveného na takúto životnú zmenu a som na neho veľmi pyšný, ako to zvládol. Ferko nebol predtým nikdy vážne chorý a zrazu nemohol vôbec chodiť a musel si zvykať na pohyb na vozíku a zrejme aj na veci, ktoré sú s tým spojené. Ferko veľa cvičí, aby mal dosť sily, a tak sa vie sám premiestniť kam potrebuje. Všetko čo sa dá dočiahnuť, dočiahne a vie sa premiestniť z vozíka aj do neho z postele, zo zeme, proste odkiaľ treba.Spomínam si na jednu príhodu, ktorá sa stala hneď ako som sem prišiel. Moja trénerka Jarka vysvetľovala Ferkovi, že ja viem potrebu vykonať na pokyn a že v rámci možností, každého majiteľa psa je, ako vyrieši upratanie po svojom psom kamošovi. Ešte povedala, že môžeme ísť spolu na úrad vybaviť nejakú výnimku, pretože v prípade Ferka,nebude upratanie po mne zrejme možné. Ferko hneď na to, že veď skúsi. A veru nielenže skúsil, on to aj zvládol. Myslím, že Jarku som takú prekvapenú ešte nevidel. Neverila, že je možné dočiahnuť z vozíka až na zem a bála sa, aby Ferko nespadol. On sa len usmial a povedal, že sa mu to už stalo a vie sa dostať späť. Bol to super začiatok. Hoci Ferko vždy túžil po psovi, predo mnou nikdy nemal psa a musel sa veľa naučiť. Ferkovi išlo ale všetko takľahko ako keby mal psa celý život. Tešil som sa na ten náš spoločný. Ani na začiatku nášho spoločného života, sme nemali vážny konflikt. Ferka som si hneď obľúbil a nechcel som robiť žiadne problémy. Pamätám si, že som sa raz, celkom na začiatku, pozabudol a potiahol som Ferka na vozíku za psom. Bolo to ale iba raz a pochopil som, čo by to mohlo pre Ferka znamenať.

Bolo celkom zábavné pozerať sa, ako Ferko nemal rád vodidlo. Prekážalo mu a radšej by ho nemal ale trénerka povedala, že na začiatku to tak proste musí byť. Samozrejme sme pod jej dohľadom trénovali aj bez vodidla a aj to nám išlospolu krásne. Chcel som u Ferka zostať a tak som sa snažil.

Ferko povedal, že sa rozhodol pre mňa z viacerých dôvodov. Vraj by bolo super mať nielen psieho kamaráta, ktorý mu aj pomôže a ešte im bude aj veselšie a  budú sa mať radi. A tiež potreboval mať pocit, že sa zvládne postarať nielen o seba ale aj o niekoho iného, teda o mňa. Ferko je super a mám ho veľmi rád. Trénovali sme spolu každý deň, chodili sme na pracovné prechádzky v Novákoch a tiež sme trénovali aj doma. Každý deň sme mali k sebe s Ferkombližšie a tréningy nám išli „od ruky“.Kým som prišiel, Ferko mal svoj režim a svoje tempo a musel si zvyknúť na to, že môj záchod nie je na dosah a že je potrebné vstať a ísť so mnou von, ale zvládol aj to. Najťažšie bolo, aby sa Ferko naučil rozprávať tak, aby som mu rozumel, to bola fakt fuška. Po týždni už nám to spolu ale fungovalo naozaj dobre.

Trénerka odišla a my sme s Ferkom zostali sami. Hrali sme sa, Ferko sa so mnou rozprával, chodili sme na návštevu k Ferkovým rodičom a občas som Ferka aj nahneval. Viem, že sa to nemá, ale fakt nerozumiem tomu, prečo by som si nemal vziať zo zeme jedlo, ktoré nikto nechce. Je predsa škoda ho tam nechať aby sa pokazilo. Toto labradory proste nerobia a jedlo si vážia. Inak nám bolo vždy dobre a všade sme chodili spolu. Na nákupy som dostal postroj s bočnými taškami a bol som rád, že môžem Ferkovi odniesť aspoň maličkosti. Ferko sa rozhodol, že je čas trochu aj športovať a teda že skúsi hrať golf a tak ho sprevádzam aj na golf a užívame si ho spolu.

S Ferkom si rozumieme tak ako sa len dá, stačí sa na seba pozrieť a vieme čo sa deje. Poznáme svoje nálady, a onvie kedy sa mi nič nechce robiť, aj kedy sa mi naozaj chce. Ferko je rád, že mnohokrát viem aj bez povelu, sám od seba, čo Ferko odo mňapotrebuje.

Viem, že ma Ferko má naozaj rád a takto o mne hovorí:

Laski jeveľký zvedavec, chvíľami šialené dieťa, chvíľami maximálne zodpovedný pracant. Je veľmi chápavý, inteligentný, človek má dojem, že rozumie všetkému čo mu hovorím. Miluje deti, pri nich sa vie veľmi rozblázniť, ale nikdy neublíži. Núti človeka usmievať sa :).

A takto sa na vec pozerá Ferkova priateľka:

Laski totálne zmenil Ferinovi život. Vďaka nemu začal žiť ako normálny človek, ktorý každé ráno vstane a má nejaký cieľ. Nie je zavretý celé dni v byte, pretože tak to dovtedy bolo. Sú neustále vonku, denne nabehajú niekoľko kilometrov, či je zima, či je dážď, jazdia autom, chodia spolu na golf, na stretnutia s priateľmi, proste žije ako normálny človek.  Dokázal sám sebe , aj rodine, že sa dokáže o niekoho postarať a vie byť zodpovedný. Dopraje mu všetko čo sa len dá, rozmaznáva ho, venuje sa mu na milión percent. Podľa mňa to niekedy až preháňa, ale zvykla som si:) Sú to neskutoční parťáci, ktorí sa proste našli. Neviem si pri ňom predstaviť psíka s inou povahou. Celá rodina sme zaňho vďační a šťastní, lebo vidíme, že Ferino je s Laskim šťastný. A to je najviac.