August - Danilo

Ahojte,  volám sa Danilo a som Rastíkov pes. Čo to znamená vám hneď vysvetlím.

Ja a moji traja súrodenci sme sa narodili mamine Roxane v roku 2017 v podobnom horúcom lete ako je toto. Bolo mi stále teplo, nechcelo sa mi ani behať a ani sa hrať so sestrou a bratmi. Bol som rád, keď som mohol oddychovať.

Celé svoje detstvo som strávil v Bratislave a bolo mi tu celkom fajn. Bol som veľmi rád doma, kde som mal kľud a mohol som veľa spať. Nie že by som bol príliš unavený, proste som najradšej spal. Spal som hocikde kde sa dalo, napríklad v konferenčnom stolíku, alebo v skrinke.

Musel som samozrejme chodiť aj na prechádzky ale z nich boli nadšení iba ľudia, mňa to veľmi nebavilo. Je to namáhavé a bolia z toho nohy. Nemal som rád dlhé prechádzky ani rýchle  pohyby a už vôbec som nemal rád keď som musel utekať. Najradšej som mal nákupné centrá, tam sme sa nikam neponáhľali a mohol som sa v kľude  popozerať a poležať si tam.

Chôdzu a pohyb som mal tak nerád, že ma kvôli tomu stále posielali k doktorovi. Raz či mám dostatok železa, potom zase nejaký kortizol, potom srdce a pľúca no a nakoniec skúšali, či ma nebolia nohy. Samozrejme, že nič nenašli a ani nohy ma neboleli. Ja som jednoducho radšej oddychoval ako som sa hýbal  a napriek tomu, som musel chodiť každý deň na prechádzku. No kto by nebol z toho otrávený. Ako som už spomenul, pohyb som nemal rád ale chodenie po schodoch som úplne neznášal, idete dolu hlavou, musíte brzdiť a ešte aj dvíhať nohy. To, ako to nemám rád, som sa snažil  všetkým predviesť na testovaní šteniat.

Aby som nezabudol, nemal som síce žiadny závažný zdravotný problém ale jeden problémik sa predsa stále opakoval, a to boli moje slzné kanáliky. Boli ťažko priechodné a tak mi často tiekli slzy z očí a vyzeral som ako uplakaný. 

Napriek tomu, že  ma v detstve dôkladne  vyšetrovali, musel som opäť v jednom roku  absolvovať zdravotné testy. Je to štandardný postup pred nastúpením do tréningu. Všetko bolo v poriadku a boli sme všetci zdraví. Ešte sme  absolvovali povahové testy a aj tie boli u všetkých pozitívne, takže už bolo potrebné len rozhodnúť, do akého tréningu budeme zaradení.

Ja som  na zaradenie do tréningu  veru nečakal  v prvom rade a naopak som dúfal, že sa mi podarilo všetkých presvedčiť, že akákoľvek práca spojená s pohybovou aktivitou nie je nič pre mňa. Tiež som dúfal, že mi pomôžu aj trochu problémové slzné kanáliky.  Inak si ale o sebe myslím,  že  som naozaj milý pes. Našťastie sa mi to podarilo  a tak sa stalo, že  traja  z nás pracujú ako psy so špeciálnym výcvikom a jeden nepracuje. Našťastie som to ja. Trpezlivo som čakal na svoju novú rodinu a dúfal som, že nebudú chcieť veľa chodiť.

Netrvalo dlho a našiel som si Rastíka. Rastík mal 5 rokov, nechcel rozprávať s ľuďmi a nechcel sa ani hrať s inými deťmi a jeho mamina dúfala, že bude rozprávať aspoň so mnou a bude sa chcieť so mnou kamarátiť. Naše prvé stretnutie bolo úplne geniálne. Ľudia tomu hovoria „láska na prvý pohľad“. Rastík sa  chytil postroja, ktorý som mal na sebe a išli sme spolu. On ma stále hladkal a usmieval sa. Zabáral pršteky do mojej srsti a niečo mi šepkal. Ja som išiel pomaličky a dával som pozor aby sa nepotkol a nespadol. V ten deň  sme sa síce museli rozlúčiť, ale vedeli sme, že toto je pre nás to pravé a tešili sme sa jeden na druhého. Nasťahoval som sa do mojej novej rodiny a bol som šťastný. Nebol som síce pracovný pes ale nebol som ani  domáci gaučový pes a mal som v rodine dôležitú úlohu, pomáhať Rastíkovi. To bolo super  a nemusel som pri tom príliš veľa chodiť.  Našťastie som nebol ich prvý pes tak aspoň vedeli ako sa majú o mňa starať.

Mamina bola šťastná, že sa so mnou Rastík rozpráva a začal rozprávať aj  s ostatnými ľuďmi. Vedel sa na hru so mnou sústrediť a naše spoločné aktivity ho bavili. Patril som do jeho sveta a on do toho môjho. Vôbec mu nevadilo ak som aj trochu chrápal a rád spával so mnou v mojom pelechu. Trávili sme spolu veľa času oddychovaním ale aj  hrami a boli sme stále spolu.

Rastík začal postupne svoj svet otvárať aj iným ľuďom a to maminu veľmi tešilo. Tiež konečne niekoho  tešilo, že nechodím rýchlo, nemám záujem o behanie a nemám rád veľa pohybu. Všetko vyhovovalo. Teda všetko asi nie, lebo mamina sa vždy hnevala, keď som si našiel vonku niečo pod zub. Nikdy som to nepochopil, pretože ak je niečo na jedenie vonku voľne pohodené a nikto to nechce, nerozumiem, prečo by som to nemohol zjesť. Uvažujem ako každý labrador. Ja som zas otrávený, keď prší a ona sa tvári, že sa nič nedeje a musím ísť na prechádzku. Snažím  sa ako  viem, aby som vyjadril svoje znechutenie nad jej počínaním, ale nepomáha to a vždy musím ísť aj do toho nečasu. Myslím, že mi to robí naschvál a chce mi to vrátiť. Odkedy som prišiel, vždy nám bolo  ako rodine spolu super a je to tak doteraz. Odvtedy prešlo 6 rokov a Rastík už vyrástol. Je z neho šikovný chlapec, ktorý má mnoho záujmov a aj vďaka mne je už samostatnejší a odvážnejší. Teším sa, že  prekonal mnoho prekážok a zvládol ich výborne. Svoju úlohu pri Rastíkovi som splnil a teraz  sa môžem  venovať aj ostatnej rodine a hlavne Ninke, ktorá medzitým prišla do rodiny. Už viem presne ako na to a teším sa na chvíle, keď bude Ninka chodiť, hrať sa so mnou ale hlavne mi bude nosiť piškótky.