September - Lebron

Ahojte, september patrí  môjmu príbehu, ktorý sa začal 5.12.2019.  Tesne predtým ako sme sa narodili, nás  bolo toľko ako sedem statočných, ale potom sa niečo pokazilo a jeden brat  sa s nami rozlúčil.  Všetci sme boli žltý ako naša mama a ocko. Naša mama Tara bola skvelá, pokojne sme mohli pri nej vystrájať a ona zostala vždy milá a trpezlivá. Mali sme trochu smolu, lebo december a január nie sú mesiace na príjemné šantenie vonku a tak nás pustili von vždy iba na chvíľku aby sme neprechladli.

Ako som už spomenul, zostalo nás šesť a  iba jedna sestra nepracuje ako my ostatní.  Dvaja z nás pracujú ako vodiace psy a traja ako asistenčné. Myslím, že je to celkom dobrý výsledok.

Keď som podrástol a prišiel čas rozlúčiť sa s mamou a súrodencami, odišiel som k Zuzke a Marekovi do Šenkvíc. Lepšiu rodinku na prežitie detstva som si ani nemohol priať. Boli trpezliví a láskaví a ja som sa vždy snažil nerobiť žiadne problémy. Doma som mal aj psiu kamarátku zlatú retríverku Audrey, ktorá prišla dlho predo  mnou. Bola to už dáma, ktorá mala obdobie detských hier za sebou,  ale občas sa nechala nahovoriť a zahrala sa so mnou.

S Marekom a Zuzkou sme chodili spolu na prechádzky po okolí, ale  aj do mesta. Tiež sme spolu chodievali  na dovolenky čo bolo  super, pretože tam sme boli stále spolu. Zuzka ma učila rôzne veci, ktoré som mal vedieť a ja som sa s ňou učil rád, pretože sa  nehnevala,  keď mi to nešlo. Bola trpezlivá a ja som sa snažil aby mala  zo mňa radosť. Učila ma, že ak chcem čokoľvek  zjesť, musím počkať na dovolenie.

Tiež ma učila, že hoci mám jedlo rád, je dôležité aby som svoju pozornosť venoval aj človeku. Vtedy som síce nerozumel prečo, ale dnes už to viem. Je to preto, lebo keď rastieme, ešte nevieme, aká práca nás bude baviť a preto sa vlastne preveruje, kde sú naše priority. Moje priority sú jasné, je to človek a vždy som sa tešil, že budem niekomu pomáhať ako asistenčný pes.

Moje dospievanie poznamenalo obdobie známe ako „doba kovidová“. Ľudia sa menej stretávali, my sme nesmeli chodiť na hodiny výcviku a všetci mali na ústach handry a ja som nerozumel čo hovoria. Dokonca aj lekári mali na ústach handry a bol som naozaj rád, že ja to mať nemusím.

Bolo to celé zvláštne, všetci boli viac doma ako vonku a myslel som si, že kvôli tomu nepôjdeme ani na dovolenku, ale mýlil som sa. Na spoločné dovolenky sme ďalej chodili a tak so videl aj more a plavil sa na lodi. Väčšina ľudí na dovolenke tie handry na ústach nemala. Nerozumel som tomu  a som naozaj rád, že je to už preč.

Testy, predpísané  pred zaradením do výcviku, som absolvoval s prehľadom a bez najmenších problémov. Všetky kĺby som mal v poriadku a pri testovaní ma nič neprekvapilo, ani nestresovalo, ničoho som sa nebál a zostal som celý čas pokojný. Pravdou však je aj to, že ja chodenie nemám príliš rád a tak ma čakal výcvik, ktorý som si vždy želal. Mal som sa stať asistenčným psom pre dieťa.

Mojou kamarátkou  mala byť Veronika, ktorá mala takúto zaujímavú diagnózu „ neprogresívna kongenitálna spinocereberálna ataxia typ 29“. Aby som to skrátil a aby ste rozumeli, Veronka sa ťažšie učí, veľmi ťažko sama chodí, stráca rovnováhu, ľahko sa unaví,  ALE jej choroba sa nemusí nutne zhoršovať, čo je naozaj fajn. U  nich doma bývala ešte jedna  psia dáma bígla , ktorá na mňa stále vrčala a vôbec sa nechcela kamarátiť. Ja sa ani nečudujem, pretože vo veku 15 rokov už má pes nárok byť „ufrfľaný“.

Pustil som sa teda do tréningu a tešil som sa na Veroniku, ktorá bola milá a stále usmiata. Mal som jej prinášať rôzne predmety, motivovať ju správne vyslovovať slová  a hlavne som mal Veronike pomáhať pri chôdzi. Tiež som sa  musel  naučiť dávať pozor ako sám kráčam, aby som Veroniku nikam nepotiahol a aby nespadla.

Veronika sa vždy veľmi tešila keď sme sa stretli a tak som sa na Veroniku naozaj tešil. Domáca psia dáma Happy robila chvíľu okolky a dávala jasne najavo svoju pozícii ale celkom rýchlo ju to prešlo a pochopila, že ju neohrozujem. Keď som u Veroniky začal bývať, brala moju prítomnosť ako neustálu hru a bol som z toho trochu unavený ale na druhej strane, Veronika sa naučila super vyslovovať moje meno, pretože  inak som sa tváril, že nerozumiem. Naučila sa pekne a zrozumiteľne rozprávať. Veronika bola veľmi odvážna a vôbec sa nebála, že pri chodení spadne ale to chodene je naozaj veľmi nešlo a aj veľa padala.  Vedel som, že so mnou si bude istejšia a bude sa jej chodiť lepšie.

Dúfam, že nás oboch za náš spoločný výkon pochválite. Máme sa s Veronikou veľmi radi a všetko robíme spolu. Spolu aj odpočívame.

Na záver by som chcel povedať, že dnes chodím s Veronikou s postrojom vyrobeným na mieru, ktorý je navyše z hliníka aby bol ľahký. Má pevnú rúčku a Veronika sa môže naozaj oprieť. Pozdravujem všetkých aj za Veroniku.

A čo o mne hovorí Veronikina mamina?:

Lebi je úžasný, nekonfliktný pes, takže aj keď sa nám nie vždy všetko  úplne podarí tak , ako si človek predstavuje, tak v konečnom dôsledku by sme ho nemenili a Veronika v ňom má úžasného parťáka, ktorý miluje pohyb rovnako, ako ona.  Hádam najvýraznejší pokrok Veronika urobila, že sa konečne začala viac osamostatňovat. Kým k nám Lebi prišiel nehrozilo, aby sama išla a kúpila si niečo v bufete. Možno to bolo j tým, že som vždy bola pri nej a tak nemala potrebu to urobiť. Na to, aby to urobila potrebovala viac odvahy a istoty a tu jej dal práve Lebron. Dokonca viac aj ide do priestoru a skúša to aj sama, bez opory. Konečne si môžem na ihrisku sadnúť bez toho, aby som stále poskakoval a stála pri nej. Zároveň už pochopila, že má aj zodpovednosť a to nie len za seba a v neposlednom rade si musí dávať viac pozor na výslovnosť. Inak jej Lebi nerozumie. Pýtala som sa jej, prečo ho má rada. Jej odpoveď znela, " Lebo je taký plyšáčik.