Október - Neri

Ahojte, volám sa Neri a mám ďalších päť sestier a troch bratov. Bolo nás  naozaj neúrekom, ale naše dievčatá v škole sa tešili, že je konečne plná pôrodnica detí. Narodili sme sa v auguste 2020 žltej mame Tare a čiernemu otcovi Oskarovi. Mamina farba vyhrala a boli sme piati žltý a štyria čierny a  dievčatá sme boli v prevahe a bolo nás šesť a chalani boli traja. Deväť detí je naozaj dosť a hoci nikto z nás netrpel hladom, mliečka sa nám ušlo len tak tak a prvé husté kašičky sme dostávali skôr ako ostatní, ktorých nebolo tak veľa ako nás. Bolo nás síce veľa ale uspeli iba piati, z toho štyria  ako vodiaci psi a jedna zo sestier sa stala pokračovateľkou v chove.

Mali sme krásne detstvo, pretože bolo leto a teplo a my sme mohli byť celé dni vonku a hrať sa. Do nových rodín sme odchádzali v čase, ktorému sa hovorilo „corona virus“, kedy boli nariadené rôzne obmedzenia a my sme sa preto nemohli stretávať a spoločne trénovať. Ja som odišla do domu k Zuzke a Honzovi, ktorí bývali neďaleko Bratislavy a to miesto malo krásne meno, „Malý raj“. Môžem teda povedať, že som bývala v raji. Bolo tam fajn a bývala s nami aj Zuzkina jazvečíčka Ara, ale s tou veľká zábava nebola. Dom bol síce veľký, ale záhradka bola malá, na hranie tam veľa miesta nebolo a tak sme boli každý deň vonku.

So Zuzkou sme chodili viac do mesta ako do lesa a tak som veľmi dobre poznala všetky nákupné centrá.

V našom dome bývali samí dospelí a tak som bola vždy rada keď prišiel malý kamoš Miňo. Miňo je syn Zuzkinho brata a vídavali sme sa dosť často.

U nás doma Zuzka vymyslela nejaké pravidlá, no ale viete ako je to s pravidlami. Ak nebol nikto doma, nikomu predsa nevadilo ak sa nejaké pravidlá porušili a tak som chodila na zakázané  miesta iba vtedy, keď nebol nikto doma. Tak sme sa spolu so Zuzkou učili, každá niečo iné.  Zuzka sa naučila, že keď jej utečiem, tak ma ťažko chytí a ja som sa naučila, že niekedy je lepšie poslúchnuť a spraviť, čo Zuzka chce.

Keď som bola skoro dospelá, Zuzka začala pracovať v našej škole a to bolo super. Bolo tam vždy kopec psov, hrali sme sa, aj sme pracovali a rozdávalo sa tam veľa psích dobrôt. Bola som krásna, múdra a aj zdravá a tak som nastúpila do špeciálneho výcviku a mala som sa stať vodiacim psom.

Bola som na to veľmi zvedavá, pretože po tréningu prichádzali psi síce veselí ale aj unavení.  Mňa trénovala Katka, mala som ju veľmi rada a chcela som byť stále pri nej. Chvíľu mi trvalo, kým som si na tréningy zvykla, pretože  naozaj nie je jednoduché, porozumieť všetkým tým cvikom, ale ešte ťažšie, je to, že sa musíte sústrediť a dávať pozor na človeka, ktorého vediete. Dopadlo to všetko na výbornú a nakoniec som dokázala  Katku vodiť aj po Prahe.

Dokonca som svoju prácu predviedla aj na medzinárodnej úrovni, pretože v čase, kedy som ukončila svoj výcvik, sa konal pravidelný audit našej školy. Audit preveruje všetky programy a ich postupy a tak som sa predviedla pri vodení „naslepo“. Všetko sa natáčalo a všetci boli s mojim výkonom veľmi spokojný.

Po ukončení tréningu som mala ísť pomáhať Rite do Levoče. S Katkou sme tam na dohodnutý termín aj odišli a učili sme sa spolu s Ritou celý týždeň. Rita sa ale nakoniec rozhodla, že  je jednoduchšie chodiť  s palicou ako učiť sa chodiť so mnou a usúdila, že učiť sa pracovať so psom je pre ňu náročnejšie ako si myslela a tak to vzdala. Pre mňa to bolo veľké šťastie pretože som spoznala svoju Evku. Juj to je ale veselá kopa. Evka už vodiaceho psíka mala a tak vedela čo ju čaká. Čo čaká s Evkou mňa, to som teda nevedela a nebolo to vôbec ľahké.  Evkine myšlienky totiž vždy kráčajú iným smerom ako Evkine nohy a tak sme sa takmer každý deň krásne stratili. Evka  nedáva pozor kde sme a kam ideme a napriek tomu ideme ďalej. Ja som len pes a neviem kam chce Evka  ísť, ona nič nehovorí, tak idem kam si myslím, že chce ísť, ale nie vždy to dopadne dobre a tak sa stratíme. Do práce  sa už ale nestratíme, pretože tam chodíme každý deň. Evka pracuje v nemocnici ako masérka a ja ju tam čakám, kým vybaví všetkých pridelených  pacientov.

Zabudla som ale povedať to najdôležitejšie a to, že Evka je moja absolútna „topka“. Najradšej by som s ňou bola stále, ale ona veru občas odíde bezo mňa a nechá ma zatvorenú v izbe. Aby som jej dala najavo, že sa mi to nepáči, rozhádžem jej izbu a ešte si aj ponariekam. Evka je veselá kopa a rada sa smeje, ale ako o sebe sama hovorí, je aj veľký lajdák. Hovorí jej to aj jej mamina ale mne je to jedno, ja mám Evku rada a tak to aj zostane. Rada ju vodím do práce, a do obchodu a do cukrárne, všade kam chce ísť. Vždy jej rada  podám čo jej spadne a myslím, že dávam na ňu naozaj veľký pozor, aby sa jej nič nestalo.

Mamina, ocino Evka a ja bývame v spodnej časti domu a Evkina sestra Anna, s manželom Ošom a ich dvomi deťmi bývajú na poschodí.  Evkina rodina rada a často trávi čas spolu a spolu grilujeme a cez víkendy aj jeme. Vždy som tam, kde je Evka. Občas sme s Evkou spolu na zahrade a hráme sa.

Keď sa dievčatá v škole pýtali Evky, čo by o mne povedala, napísala im toto:

Teším sa tomu, že Neri je odvážna a všade ide so mnou. Rozosmeje ma to, že rada pomôže aj druhým, napríklad kolegyni pomáha odniesť plachtu na lehátko, alebo uterák na vešiak. Pre ostatných členov rodiny a klientov je Neri zlatá, milá a vnímavá. Prináša nám radosť do života. Neri vnímam tak, že ma nadovšetko miluje a rozumie mi. Nedokážem sa na ňu dlho hnevať ak ma niekedy nazlostí.