November - Pino

Ahojte volám sa Pino a môjmu príbehu patrí predposledný mesiac v roku, november. Môj brat vám vo februári už prezradil, koľko nás bolo a aj ako sa volala naša mamina, tak ja vám zas poviem, že sme sa narodili 30. marca 2021, náš ocko sa volal  Emil a pochádzal z Nemecka. Ja som so všetkými súrodencami vychádzal dobre a od nikoho som sa teda mlátiť nenechal. Dievčatá zo školy  mi hovorili „úplne pohodový pes“, a že som prvý, kto sa konečne podobá na babičku Iffinku, napriek tomu, že som chlapec. Moja babička Iffinka bola vraj veľmi múdra a šikovná. Bohužiaľ, my psy, si svoju rodinu nepamätáme tak, ako si ju pamätáte vy ľudia, pretože naša pamäť funguje inak ako tá vaša. Vy si pamätáte sled  udalostí, ľudí, miesta a čas, skrátka celý dej a viete sa vrátiť v čase a vytvoriť spomienky. My nemáme spomienky a naša pamäť spojí iba udalosti, ktoré spolu súvisia. Tieto súvislosti sa volajú asociácie a to si pamätáme. Ak niekto nevie celkom presne o čom hovorím, tak vám poviem príklad, ako to funguje.

Ak bude napríklad muž stále na niekoho z nás kričať napríklad kvôli domácej nehode, spojíme si s „mužom“ niečo nepríjemné a stresujúce a vytvorí sa  asociácia. V dospelosti bude mať  dotyčný štvornožec strach z mužov  a okolie ani  nebude vedieť prečo. Asociácia je: vidím muža, príde niečo nepríjemné.

Ak napríklad zavediete pravidelný postup, obujem sa, vezmem vodidlo z vešiaka, pripnem štvornohému kamošovi a ide sa von, tak časom sa dotyčný začne bláznivo tešiť už keď sa načiahnete pre vodidlo, pretože vie, čo bude nasledovať..... a takto to funguje. Ale vráťme sa ku mne.

Ja som išiel od mojej psej mamy bývať k Miške a Zuzke do Prahy. Ony si ma vybrali ešte v pôrodnici. Prečo práve mňa to neviem, ale bol som s nimi šťastný. Štandardne si samozrejme rodiny vychovávateľov nevyberajú svojich zverencov, ale Miška a Zuzka, aj keď bývajú v Prahe, sú takmer súčasťou našej školy, tak dievčatá zo školy spravili výnimku a mohli si ma vybrať.  Bývala s nami ešte aj ich labradorka Goria, ktorá bola tiež zo školy. Gorii všetci hovorili „tornádo“ alebo Gorka.  Goria mala choré kĺby a tak sa nemohla stať pracovným psom a Miška so Zuzkou, ktoré ju vychovávali,  si ju nechali. Ja som teda na Gorii žiadnu chorobu  nevidel, behala ako vietor, bola stále veselá a šťastná a všetkých mala rada, aj mňa. Prišiel som teda do Prahy a hneď som sa začal učiť, vraj to je tak potrebné. Ako prvé ma učili ako sa volám,  že nemám chodiť sám von a mám vždy čakať pred dverami. Bola to zábava a ja som sa vždy snažil byť dobrý pes.

My sme teda bývali v Prahe ale Miškina mamina bývala v Bratislave a tak sme tam boli dosť často. U mamy v Bratislave býval aj veľký a pokojný Max a malá Džinka. Boli fajn ale hrať sa už nechceli, pretože už boli seniori.

Miškina mamina veľmi rada nakupovala v Hornbachu a tak sme chodili spolu nakupovať, ja som pomáhal vyberať kvietky do záhrady a potom sme išli na kofolu.

Keď som už trochu viac vládal chodiť, chodili sme všetci na dlhé prechádzky a pozerali sme sa z kopca na Prahu. Bola tam lúka kde sme mohli s Goriou behať a potom sme sedeli a pozerali sa na mesto. Mal som to tam rád.

Miškina rodina je fajn. Je to malá rodina a patrí do nej Miška a Zuzka, Miškina mamina a jej brat, s ktorým sa majú veľmi radi a chodia spolu na krásne dovolenky, kam s nimi smieme aj my všetci štvornohí. Hovorím všetci, lebo mamin brat a teda Miškin strýko má tiež svojich dvoch velikánskych psov. Bola to zábava, hľadať pre nás všetkých ubytovanie na dovolenku.

Čas rýchlo plynul a ja som  ďalej spoznával svet a v ňom napríklad aj kone, spoznával som s mojimi tromi dievčatami krásnu Prahu a dokonca som doma pomáhal aj vymaľovať.

Bol to naozaj krásny čas plný zábavy, učenia a spoločných hier. Mal som učenie s Miškou rád a nevnímal som ho ako nudné tréningy ale ako krásne strávený spoločný čas, na ktorý rád spomínam.

Zrazu som bol väčší ako Goria, až som sa toho zľakol, pretože dievčatá zo školy stále hovorili, že som veľmi šikovný a tešia sa, keď nastúpim do tréningu. Pre mňa to ale znamenalo, že sa budem musieť odsťahovať od Mišky a to sa mi vôbec nechcelo, mal som Mišku aj Zuzku veľmi rád. Radšej som teda na to nemyslel a ďalej som len rástol....a prišli prvé Vianoce. Bože, to vám bol blázninec. Autá na uliciach trúbili, všetci sa predbiehali, ponáhľali, boli netrpezliví, tlačili sa..... No ja neviem prečo sa tomuto hovorí sviatky radosti a pokoja. Uznávam, že neskôr prišiel aj pokoj, keď sme boli všetci doma, jedli sme dobroty a stromček svietil, alebo sme boli u Miškinej mamy a tam tiež svietil stromček. No a najlepšie boli darčeky, lebo aj tie sme dostali, takže nakoniec sú Vianoce fajn.

Ako každý pes, aj ja som musel pred nástupom do výcviku, absolvovať povinné testy a zdravotnú prehliadku. Pre mňa to bola hračka, pretože Miška ma pripravila úplne na všetko a tak som sa ničoho nebál. Všetko bolo v poriadku a tréning mohol začať ........ ale nezačal. To, čo vám porozprával môj brat Pluto vo februári, postihlo nás všetkých. Náš otec ochorel. Ak sa pýtate čo to má spoločné s nami, tak odpoveď je jednoduchá. Jeho choroba sa pokladá za dedičnú aj keď doteraz nie je známa lokalizácia zmutovanej časti génu. Obavy z takejto možnosti boli veľké a tak nikto z nás nebol zaradený do tréningu a dievčatá zo školy nám hľadali rodiny, ktoré by s nami robili to, čo nás bavilo. Medzitým sme boli ešte pozrieť more v Taliansku a ja som čakal na toho svojho doživotného parťáka.

Nakoniec si ma našiel, volá sa Jaro a spolu sme začali novú krásnu kapitolu môjho a nášho spoločného života.

Jaro si ma vzal so sebou na východné Slovensko blízko Prešova.  Pracovať chodíme do Košíc a keď máme voľno, chodíme spolu na krásne miesta

Moja práca je veľmi zaujímavá a mám ju rád. Jaro pracuje s deťmi, ktoré nevedia chodiť a ktorým lekári  povedali, že chodiť ani nebudú. Ale lekári sa mýlili a môj Jaro už mnohým pomohol tak, že sa naučili chodiť. Tréningy ich bolia, niekedy aj plačú ale bojujú a chcú sa naučiť chodiť. Ja im pri tom pomáham a je to krásne.

Keď sa dievčatá zo školy pýtali Jara ako prišiel na nápad adoptovať si psíka zo školy a ako je po čase spokojný so svojim rozhodnutím, poslal im toto:

Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, čo my s Jarom spolu vlastne robíme, pozrite si posledné videjko, kde je všetko vysvetlené.