December - Evita

Ahojte, teším sa, že vám môžem svoj príbeh porozprávať práve v decembri, v poslednom mesiaci v roku, pretože práve december je tak trochu výnimočný. Tento mesiac vonia vianočnými sviečkami a dobrotami a aj slávnosťou, ktorou sa končí celý rok. 

Narodila som sa 17. januára 2018  spolu so siedmimi súrodencami čiernej mame Iffi a žltému otcovi Cosby. Dostala som krásne, pôvodom hebrejské meno, Evita. Moje meno sa oficiálne vyskytuje v kalendári Grécka a Lotyšska. My psy, si na oslavy nepotrpíme, a tak mi nevadí, že v našom slovenskom kalendári moje meno nie je. Som trochu smutná, lebo spomienky na rodinu, v ktorej som vyrastala sú také rozmazané a pamätám si viac na naše zážitky ako na ľudí.  Je to už šesť rokov, medzitým sa stalo v mojom živote veľa dobrých i horších vecí -  takmer som zomrela a dlho som bojovala v nemocnici o život.

Poďme ale poporiadku. Pri mamine bolo fajn, ale bolo nás osem, a tak vznikali aj šarvátky a tlačenica o jedlo, lebo mliečko sa mamine rýchlo míňalo.

Evita papá z modrej misky

My, čo sa narodíme v zime, to máme trochu horšie, pretože počasie je veľmi chladné a nemôžeme byť vonku tak dlho ako tí, ktorí sa narodia v lete. Tí môžu behať vonku celý deň. Dá sa to vydržať aj vo vnútri, ale vonku je predsa viac miesta. Vo vnútri nás vážili, strihali nám pazúriky, aby sme neporanili mamine bruško a stále dokola nás fotili.

Evita v kočiariku

Tak ako všetci, sme sa nakoniec s mamou aj ostatnými súrodencami rozlúčili a každý odišiel do svojej novej rodiny za novým životom a zážitkami. Mali sme spoznávať svet, aby sme sa ničoho nebáli, aby sme, keď vyrastieme,  mohli niekomu pomáhať. Mne sa veru až tak nedarilo nebáť sa. Niektoré veci boli veľké, čudné, studené a niektoré mali obrovské oči.

4. mesačná Evita bcl

Inak bol môj život celkom fajn. Chodili sme do práce aj na výlety. Keď som bola ešte veľmi malá na to, aby som išla na svojich nôžkach, niesli ma väčšinou v ruksaku. Viete čo som mala vonku najradšej? Kaluže a zostalo mi to dodnes. Raz ma kvôli kaluži aj štípal zadok, ale o tom trochu neskôr.

Evita na výlete

Evita po kúpeli

Snažila som sa byť dobrý pes, ale to viete, kým sa naučíte čo je dobré a čo nie chvíľu to trvá. A tak sa mi sem tam stalo, že som zúbkami skúmala niečo, čo nebolo určené na tento účel. Nerozumiem, prečo sa vlastne ľudia kvôli tomu hnevajú, veď sú to všetko iba veci, a ak sú na zemi, my si myslíme, že sú aj pre nás. Toto bolo pre mňa veľmi mätúce, kým som zistila, čo sa môže a čo nie. Na ľuďoch som hneď videla, či sa to mohlo alebo nie, ale čo už. Radšej som sa v takých prípadoch schovala za záclonu, aby ma nevideli.

Evita sa hanbí

Čas plynul, ja som sa prestávala báť a začala som vnímať, že svet okolo mňa je zaujímavý a pestrý. Tiež ma veľmi zaujímali ľudia. Každý inak voňal, inak sa správal, aj inak rozprával. Bavilo ma pozorovať ich a bavilo ma potešiť ich a rozosmiať.  Okrem ľudí som sa skamarátila aj s inými zvieratami a mala som rada mačky.

6. mesačná Evita s kocúrom

Ako som už spomenula, ľudia ma veľmi zaujímali a chcela som im pomáhať svojou prítomnosťou. Prvýkrát som sa preľakla, že sa mi to nepodarí, keď ma vzali na vyšetrenie, aby sa zistilo, či mám zdravé kĺby. Kĺby som na RTG mala síce zdravé, ale po niekoľkých mesiacoch ma predsa len noha začala bolieť, a ja som nemohla behať zarovno s ostatnými. Nevedeli sme čo sa deje, a tak nasledovalo ďalšie vyšetrenie. Uff, diagnóza OCD. Bola to osteochondróza, pri ktorej je z určitých dôvodov poškodená chrupavka kĺbu a odtrhuje sa od kĺbu. Oddelená chrupavka smeruje dovnútra a jej trenie o protiľahlú jamku kĺbu spôsobuje pomerne veľkú bolesť. Padlo rozhodnutie operovať a odstrániť časť poškodenej chrupavky. Hoci moja rekonvalescencia trvala pomerne dlho, a tiež napriek tomu, že sa názory dvoch ortopédov na to, aké následky môže operácia zanechať veľmi rozchádzali, nikto neklesal na duchu a veril v dobrý koniec. A tí, čo verili, mali pravdu. Mám 6 rokov, vlastne o niekoľko málo týždňov bude mať už 7 a život si naozaj užívam a behám a behám.

Pre môj záujem o ľudí, som bola určená do výcviku pre asistenčné psy. Veľmi ma to bavilo a užívala som si nadštandardnú pozornosť ľudí pri výcviku. Mala som už aj vybranú rodinu, kam pôjdem pomáhať. Bolo potrebné ešte vyskúšať niekoľko cvikov a bolo potrebné pri nich použiť asistenciu iného človeka. Tak ma teda trénerka zobrala do mesta a ja som sa zoznámila s Lindou. Ja som si ju trochu aj pamätala, pretože práve ona ma viedla testami povahy, ktoré sa volajú GDBT (Guide dog behavior test). Tešila som sa, že Lindu opäť vidím a bola som rada, že s ňou môžem pracovať. S Lindou to bolo super a moja trénerka povedala, že keby som nebola už sľúbená do inej rodiny, určite by moja cesta smerovala práve k Linde. Bola som smutná, pretože som si myslela, že to ona bude tá MOJA kamoška. Potom ma trénerka vzala do inej rodiny na návštevu. Rozprávala a hladkala ma a povedala mi, že toto je moja nová rodina. Neviem vám vysvetliť prečo, boli to milí ľudia, ale nechcela som, aby sa ma dotýkali, nechcela som tam zostať a chcela som ísť preč. Neviem  doteraz, prečo som mala taký pocit, ale život pokračoval ďalej. Takto som sa teda dostala k Linde. Náhoda? Ktovie. Bol rok 2020 a ja som začala nový tréning s Lindou, aby som sa naučila všetko, čo by jej pomohlo. Učila som sa pomáhať jej tlakovou terapiou, blokovať jej osobný priestor, priniesť lieky a vodu keď jej nebolo dobre, prerušiť panický atak a ešte niekoľko „maličkostí“. Trénovať bola zábava a ja dnes presne viem, kedy je Linde naozaj veľmi zle a vždy keď ma potrebuje som pri nej.

Príprava na prerušenie paniky

Tak som sa čoskoro dostala k Linde a Tomášovi, kde som našla aj ďalších psích kamarátov. Je to dom plný umeleckých diel a lásky k zvieratám. Linda ma veľmi potrebuje a hovorí, že som jej jednorožec, no nie je to krásne? Potom sa zas hnevá, že namiesto jedného rohu mám niekedy dva, ktoré sú ale čertovské.  Ale viete, to je taký hnev „akože“ a zas ju rýchlo prejde. Pamätám si, že ma raz štípal zadok kvôli mojim milovaným kalužiam. Bol to taký „veselý“ deň, kedy máte chuť trochu šantiť, no a ja som zbadala potok. Tak som si trochu odbehla a v potoku som sa poriadne vybláznila. Určite sa mi dostalo do uší veľa vody, pretože som vôbec, ale vôbec nepočula, ako Linda vrieska, aby som sa okamžite vrátila. Viete, nechcem aby to vyzeralo, že je Linda hysterická, pretože fakt nie je, ale ten potok bol len niekoľko metrov od hlavnej cesty. No po tomto šantení ma zaštípal zadok a Linda sa naozaj, ale naozaj hnevala. Večer ma však objala a povedala, mi že sa o mňa veľmi bála. A všetko bolo zase fajn. Týmto sa ale moje trampoty neskončili a v júni roku 2021 som takmer zomrela. Ako určite viete, my labradory máme radi jedlo. Je úplne jedno, či je v miske, vo vode, v lese, na lúke. Jednoducho, ak sa to dá zjesť, tak to zjeme. Boli sme tam vtedy traja a našli sme jedlo. Bolo pod veľkou vŕbou a bolo to mäso. Bolo to trochu zelené, ale voňavé a chutné. Kamoši sa po chvíľke jedla vzdali a utekali k volajúcim ľuďom. Super, zostane mi viac. Tak som zjedla čo sa dalo, ale potom som sa radšej vrátila, aby ma zas neštípal zadok. Mala som plný žalúdok a všetko bolo fajn, teda iba chvíľu. Potom začali bolesti a kŕče a tiekla mi aj krv a skončila som na infúziách v nemocnici. Bolo mi naozaj tak zle, že som chcela len zaspať. Hovorili tomu ťažká intoxikácia. Trvalo skoro 6 mesiacov, kým sa veci vrátili celkom do pôvodného stavu.

Teraz si nažívam v pokoji s Lindou a Tomášom v tom dome plnom krásnych umeleckých diel a je nám spolu veľmi dobre.  S Lindou chodím všade a mám rada galérie, pretože Lindina mamina maľuje a vystavuje obrazy a sochy.

Evita s Lindou v galérii

Keď má Linda horšie dni, som pri nej a pomáham jej.

Lindin ťažký večer

Lindina ťažká chvíľka

S Lindou  bývame v krásnej prírode na Záhorí a chodíme na prechádzky do polí, do lesa, aj k vode a je nám spolu naozaj krásne. Život, ako mám ja s Lindou, prajem každému psovi. Prajem Vám všetkým krásne Vianoce a buďte zdraví a šťastní so svojimi psíkmi.

Evita s Lindou v prírode