Apríl - Gordon

Ahojte kamaráti, volám sa Gordon. Moje meno pochádza zo Škótska a je v Anglicku veľmi obľúbené. Som rád, že som dostal práve toto meno a hoci mám ešte deväť súrodencov, moje meno sa mi páči najviac. Posúďte sami, moji súrodenci sú: Ga-ceed, Gevin, Gilmor, Gamian, Goliáš, Geri, Galina, Greta, Gabi. Ako vidíte, bolo nás 10, teda naša mamina Morin sa naozaj snažila. Snažiť sme sa museli aj my, aby sa nám všetkým ušlo mliečko, kým nás začali prikrmovať.  Prišiel som na taký trik ako sa dostať k mliečku. Fungovalo toto. Prevrátil som sa na chrbát bruškom hore, aby som sa dostal čo najďalej pod maminu.

Všetko dobre dopadlo a zo všetkých vyrástli krásne zdravé šteniatka. Mali sme šťastie, že sme sa narodili v lete, pretože takto sme si detstvo naozaj užili a mohli sme byť veľa vonku na slniečku.

Do rodiny som išiel najprv k Ivetke ale tam som nezostal dlho a dostal som sa k Terke. S Terkou bola zábava, pretože sme chodili veľa a všade. Chodili sme do lesa aj do mesta a trénovali sme doma každý deň. Terka vždy hovorila, že som dobrý a poslušný psík.

Prešiel rok a my sme museli všetci absolvovať zdravotné a povahové testy. Waw všetci sme boli zdraví ale Gamian a Goliáš nepostúpili do špeciálneho výcviku. Boli to fajn chalani ale náročnejšie prostredie ich stresovalo viac ako ostatných a nevedeli sa na prácu dostatočne sústrediť. Život je už taký ale chalani sa dostali do naozaj dobrých rodín a sú z nich rodinní psi.

Moja pracovná kariéra začala u trénerky Katky. Neviem prečo Katka občas nebola spokojná a bola smutná, pretože ja si myslím, že  som sa naozaj snažil a fakt neviem, prečo nám to zo začiatku spolu veľmi nešlo. Mňa ale tešilo, že Jarka Katke stále hovorila, že som dobrý pes a treba mať iba trpezlivosť a nájsť ten správny „gombík“ . Tak sa nám to nakoniec s trénerkou Katkou podarilo a konečne sme boli obaja spokojní. Ešte pred skúškou ma vzali dievčatá do Tatier, kam som mal ísť neskôr bývať natrvalo. No čo vám poviem, ľudia to boli fajn a aj sa mi tam páčilo ale vôbec nám to spolu nefungovalo a tak sa dievčatá rozhodli, že budúci majiteľ vodiaceho psa ešte nie je celkom pripravený a  je potrebné  popracovať na priestorovej orientácii aj zvýšiť počet trás, po ktorých bude neskôr vodiaci pes chodiť. No a tak ma vzali naspäť domov. Po ceste domov sme sa ale ešte zastavili  u Katky v Dubnici. To bolo radosti a tam sa mi naozaj veľmi páčilo. Tam som chcel zostať. Katka v Dubnici tiež potrebovala vodiaceho psíka, pretože ten prvý jej odišiel do neba. Neskôr som sa dozvedel, že ho Katka veľmi ľúbila. Volal sa Bander, bol veľmi chorý a Katka sa o neho starala do poslednej chvíle. Katka je veľmi láskavý človek.

Dievčatá sa teda Katky spýtali, či by ma prijala do svojho srdca a rodiny a tak začala naša spoločná cesta s Katkou.  No ale ako rýchlo začala, tak rýchlo aj skončila, teda aspoň na určitý čas. Keď ma ku Katke priviezli, akože už natrvalo, tak hneď na druhý deň mi navrela na hlave taká čudná hrča. Nebolo to veľké, ale vyzeralo to  tak zle, že sa dievčatá rozhodli vziať ma k lekárovi domov do Bratislavy. No a tak sme odišli.

Ranku mi u lekára ošetrili, trochu postláčali a poslali ma domov. Bohužiaľ sa nielen nič nezlepšilo, hrča sa zväčšovala až do obrovských rozmerov a bolo potrebné opäť navštíviť veterinára. Vzal takú veľkú striekačku a odobral z hrče tekutinu do dvoch plných striekačiek. To už mi nebolo dobre, bol som malátny a chcelo sa mi stále spať. Opäť ma poslal domov. Do druhého dňa som opuchol celý, teda celá hlava a išli sme opäť. Tentokrát už vzal skalpel a hrču rozrezal. Veľmi sa mi uľavilo. Do rany som dostal drén, aby mohol hnis vytekať a rana sa začala čistiť. Nikto nevie presne, čo sa mi stalo, ale všetci sme si mysleli, že sa mi niečo, napríklad tŕň, zapichol do hlavy a moje telo takto zareagovalo.

Na naše spoločné začiatky s Katkou si ani veľmi nechcem spomínať a určite ani Katka. Bolo to fakt ťažké. Pýtate sa prečo keď už mala jedného vodiaceho psíka? No ak si človek pestuje svoje nesprávne návyky ako kvetinku, potom je naozaj ťažké sa ich zbaviť a vytvoriť si správne. A čo to bolo? Klasika. Katka sa snažila vodiť mňa, čo mi teda naozaj išlo na nervy. Zastavoval som a nechcel som ísť tam, kam ma Katka ťahala. Často som sa snažil aby som ju odtiahol od kríkov alebo od nejakej prekážky, ale Katka bola silnejšia a tak sa presadila a keď som nechcel ísť, pretože som videl kam ma ťahá,  myslela si, že nechcem poslúchať. Ale tak to vôbec nebolo, ja som iba nechcel aby ona vodila mňa, pretože „vodiť“, bola moja práca a navyše bol som to ja, kto videl. Naše dievčatá zo školy sa často rozprávajú s klientami, prečo klienti jednoducho nejdú tam, kam ich pes vedie, že psovi treba dôverovať, on má oči a vidí kam treba ísť. Klienti zase hovoria, že nie je jednoduché dôverovať vodiacemu psovi a že majú aj strach, či pôjde pes správne a ak si MYSLIA, že pes nejde správne, tak sa snažia potiahnuť ho tam, kam si myslia, že je to správne. Logiku to veru nemá, pretože oni nevidia a my, ich psi, áno. Uplynulo veľa času kým Katka pochopila, že keď ma nepustí vodiť a bude chcieť vodiť ona mňa, tak zakopne, narazí a nikto nebude spokojný. Dievčatá zo školy ju trochu potrápili, kým sa to podarilo tak, že sme naozaj všetci spokojní. Takže dnes si s Katkou často a spokojne vykračujeme po Dubnici a chodíme sa „trajdať“. Chodíme aj všetci spolu na Banderov hrobček a tiež chodíme aj na také normálne prechádzky, kedy sa spolu aj hráme. Mám Katku a jej manžela Janka rád a je mi s nimi dobre. Dúfam, že ma má rada rovnako ako Bandera, ktorý je v nebi.