Máj - KALI

Ahojte, ja vám svoj príbeh porozprávam v najkrajšom mesiaci v roku, teda aspoň podľa mňa, pretože v máji, keď sa už všetky rastliny a zvieratá zobudili, je všetko svieže a všade počuť hlasy vtákov a zvuky iných zvierat.  Rastliny  aktívne rastú a zvieratá zahájili nový životný cyklus a starajú sa o novú generáciu svojho druhu.

Ja som sa narodil presne na konci tohto cyklu, teda v novembri, kedy sa príroda aj niektoré zvieratá pripravujú na spánok, alebo aspoň spomalia svoj životný rytmus.

Naša mama bola Morin a pán doktor  na vyšetrení povedal, že v brušku má 10 detí.

Náš príchod na tento svet začal 5.11. 2019 a všetko išlo podľa plánu. Mám na mysli, že pôrod išiel podľa plánu a pri samotnom pôrode mamina nemala žiadne komplikácie. Napriek tomu dvaja súrodenci pri narodení nedýchali a ani pri veľkom úsilí sa ich nepodarilo oživiť. V ten istý deň ako pôrod začal, sa pôrod aj skončil, teda 5.11.2019 o 23:45. Pri mamine bolo  veterinárnym lekárom predpovedaných 8 detí a všetci išli unavení spať. Lenže háčik bol v tom, že to som ešte pri mamine nebol ja.  Nie som  si istý, či by sme to s maminou zvládli sami ale  našťastie  novonarodené šteniatka s matkou nikdy nezostávajú samé a niekoľko dní majú vo dne aj v noci niekoho, kto na všetkých dohliada. Bol som teda celkom mimo plánu a nikto so mnou nepočítal. Bol som prekvapením, ktoré prišlo na svet o 1:45 dňa  6.11.2019 s najvyššou pôrodnou váhou zo všetkých súrodencov. Vážil som 490 gramov, čo je pri toľkých súrodencoch úctyhodné.

Naša mamina nebola práve ten super materský typ. Jasné, že sa o nás postarala, nakŕmila nás ale to materstvo si nijak zvlášť neužívala. Navyše mliečko pre všetkých nestačilo a tak sme jedli aj kašičky.

Najviac sa jej páčilo množstvo jedla, ktoré dostávala. Keď sme boli už väčší, mamina sa s nami veľmi hrať nechcela a tak sa s nami hrali dievčatá zo školy a mamina sa pozerala.

Keď nás ako 8 týždňových rozdeľovali do rodín, pripadol mi ďalší rekord, cestoval som najďalej, pretože ma dali k Lucke, ktorá bývala v Košiciach.  Košice sú pekné mesto a často sme chodili do centra mesta aj k spievajúcej fontáne.

Lucka bola úplný pohoďák a svet bol pre nás obidvoch gombička, teda pre mňa ešte viac, lebo Lucka musela aj pracovať. Ja som najradšej doma oddychoval alebo ma bavilo aj chodiť s Luckou na prechádzky a rád som aj plával. Všetci Lucke stále hovorili, aký som krásny a aký som veľký. Neviem, čo bolo lepšie, ale veľký som naozaj bol a keď som mal 7 mesiacov, vážil som 32,9 kilogramov. Pamätám si, že keď Lucka napísala moju váhu do školy, mysleli si, že to nemôže byť pravda a váha zrejme zle váži. Nemyslite si ale, že som mal nadváhu, pretože som nemal. Bol som vysoký a mohutný a všetci dospeláci pri mne vyzerali maličkí.

Tak som rástol ďalej a narástol na veľkého a jemného psíka. Bol som zdravý a moje testy dopadli tak dobre, že padlo rozhodnutie, že môj genetický materiál bude zamrazený a uchovaný. Tak sa aj stalo.

Dievčatám v škole som robil trochu starosti, pretože moja výška aj ostatné rozmery boli veľmi nepraktické pre prácu vodiaceho psa. A iba tak medzi nami, takáto práca sa mi až tak nepozdávala. Našťastie práve vtedy sa dnes už moja Regina rozhodla, že by chcela psíka a bolo to!. Regina totiž potrebovala psíka na oporu pri chôdzi a potrebovala vysokého a mohutného psíka. Ako sa hovorí, veci sú vždy tak ako majú byť. A tak ma pripravovali pre Reginu a ja som sa tešil.  Regina  potrebovala moju pomoc pri chôdzi ale aj pri otváraní dverí a tlakovej terapii, pretože ju bolievajú nohy  a niekedy aj ruky a jej bolesti sú vtedy veľké.

Keď som k Regine prišiel, bola taká rozrušená, že sme hneď na druhý deň museli tréning prerušiť a počkať, kým sa situácia upokojí. Potom sme opäť pokračovali a ja som vedel, že budem u Reginy a jej priateľa rád bývať. Bývali sme v Topoľčanoch a nemali sme ďaleko k vode, takže to bolo fajn. A ešte sme  mali doma v jednej izbe veľkú klietku a v nej krásne potkany. Mali také honosné mená ako Mocca, Latte a ešte nejaké druhy kávy. Oni mali totiž naozaj také krásne odtiene kožúška, podobné ako tie kávy.

Regina niekedy  šomre, že s malými potkaními kamošmi sú väčšie starosti ako so mnou, pretože potrebujú častejšie veterinára ako ja. Ale ja viem, že ich má rada.

Moja Regina hovorí, že som bol jej láska na prvý pohľad. Veľa sa so mnou rozpráva keď jej ležím na nohách a hovorila mi, že sa bála ako to bude všetko zvládať a či to všetko zvládne. Ale hovorí aj, že nikdy neľutovala, že sa rozhodla mať ma doma, a to som naozaj rád. Regina je niekedy trochu stresák a ja ju rád upokojujem. Našťastie má aj zmysel pre humor a dá sa s ňou žartovať.

Vždy sa pousmeje keď si niečo mrmlem alebo mrmlem niečo Regine, tak  tak to robím aby som ju potešil, pretože viem, že sa jej to páči. Niekedy sa mi chce žartovať aj vtedy keď sa Regina zrovna niekam sa ponáhľa. Je zábavné tváriť sa, že dobre nepočujem a ísť smerom k nej tempom chromého slimáka. Nemôže predsa nič povedať, nemôže povedať, že neposlúcham, pretože idem. Vtedy sa trochu hnevá, ale rýchlo ju to prejde.  Ja zas nemám veľmi rád Reginine návštevy manikúry a podobných skrášľovacích procedúr a Regine to vždy aj poviem. Dlážky sú tam totiž veľmi tvrdé a ležanie je nepohodlné. A ešte nemám rád keď musím ísť pracovať v daždi ale pre Reginu to spravím. Chodím s ňou  rád do školy, kde  učí angličtinu. Som tam za hviezdu a všetci ma tam majú radi.

Ešte by som chcel povedať, že moja rodina sa stále čuduje, že nehryziem hračky tak ako psík, ktorého mal Reginin priateľ. Jasné, že nehryziem, veď ja mám svojho macka rád a keby som si ho rozhrýzol, už by som ho nemal.  

Na záver by som chcel povedať, že sme boli celkom úspešní ako súrodenci, pretože dvaja z nás budú pokračovať v chove a odovzdávať svoje gény ďalším generáciám a štyria z nás sa stali pracovnými psami. Traja súrodenci neuspeli pri testoch a nepokračovali v žiadnom zo špeciálnych programov. Nie je to zlá bilancia, pretože sme boli úspešní na 60%.

Majte sa všetci dobre a pomáhajte si navzájom aspoň tak, ako pomáhame my.